Predkresťanské slovenské zvyky
Starí Sloveni verili, že v posledný októbrový deň sa duše mŕtvych vracajú na zem a snažia sa ovládnuť všetko živé. Verilo sa, že v danú noc mohli duše navštíviť náš svet až na 48 hodín. V tomto období sa spomínalo na mŕtvych a rozprávali sa príbehy z ich života a príbehy o duchoch, ale len v dobrom, aby sa nenahnevali.
Prísť medzi živých mohli aj zlé duše a démonické bytosti. Známy bol napríklad Svetlonos - bol akousi bludičkou, démonickou bytosťou, ktorá svojím svetielkom vábila ľudí na zlé chodníčky. A to doslova – zvádzal pocestných do močarísk a temných lesov. Svetlonos, neraz spájaný s postavou malého chlapčiatka, však nevábil ľudí len mihotavým svetielkom, ale aj detským plačom či naliehavým volaním. Na ochranu proti nemu a podobným bytostiam používali oheň v podobe veľkých vatier alebo ohnivých svietivých uhlíkov z nich. Z repy, neskôr zemiakov a tekvice vyrezávali rôzne hrôzostrašné tváre, ktoré mali zlé bytosti zastrašiť. Vyrezaná tekvica s vloženou sviečkou, ako ozdobné a ochranné osvetlenie miestnosti, sa u nás bežne na dedinách používala ešte aj pred 100-150 rokmi.
Oheň bol oddávna súčasťou pohrebných obradov, pretože Sloveni svojich mŕtvych spaľovali. Oheň mal mŕtvemu pomôcť spretrhať všetky väzby s týmto svetom a uľahčiť mu prechod na druhý svet. Zároveň mal funkciu ochrannú pred zlými duchmi, ktorí by mu chceli ublížiť. Symbolicky zobrazoval, že nič hmotné si na onen svet nemôžeme vziať. Popol mŕtveho potom pochovali v blízkosti posvätných stromov lipy či duba, alebo na tzv. krížnych cestách. V niektorých oblastiach si časť popola umiestnili doma v posvätnom kúte oproti peci, aby zachovali silu rodu. Kostrové pochovávanie do zeme na vymedzenom mieste (cintoríne) bolo zavádzané na príkaz až kresťanskou cirkvou. Sloveni teda začali pochovávať na cintoríne a potom na hrobe zapálili veľkú vatru. Okolo vatry sa tancovalo a spievalo, pilo (medovina a iné alkoholické nápoje) a jedlo, aby bolo zomrelému veselo. Zvyšky jedla a pitia sa nechali na hrobe ako obeta pre mŕtveho. Tento zvyk pretrvával v niektorých oblastiach Slovenska až do 17.storočia. Pietna nálada, smútok a tichá modlitba nahradili tieto radostné oslavy až nástupom kresťanstva. Pálenie sviečok na hroboch v čase Dušičiek má teda hlboké korene v našej slovenskej tradícii a postupne splynulo s tou kresťanskou.
Kresťanské sviatky
Korene sviatku Všetkých svätých siahajú až do 4.storočia. Vo Východnej Cirkvi sa totiž už vtedy slávila spomienka na všetkých tých, ktorí položili svoj život pre vieru.
V Západnej cirkvi bol tento sviatok pôvodne sviatkom všetkých svätých mučeníkov. Prvý krát sa slávil v Ríme 13. mája 609, keď pápež Bonifác IV. prebral od cisára Fokasa pohanský chrám všetkých bohov, tzv. Pantheon a zasvätil ho Preblahoslavenej Panne Márii, vždy Panne a všetkým svätým mučeníkom (do Pantheonu boli vtedy prevezené ostatky mnohých mučeníkov). Pápež Gregor III. (731-741) zmenil slávenie Všetkých svätých z 13. mája na 1. novembra, keď v Bazilike sv. Petra slávnostne posvätil kaplnku k úcte všetkých svätých.
Prvého novembra sa sviatok Všetkých svätých (už nielen mučeníkov) začal sláviť v 8. storočí, najprv v Írsku, potom v Anglicku. Pápež Gregor IV. (827-844) vyhlásil, že pohanský sviatok oslavy konca leta bude patriť v kresťanskej Cirkvi mŕtvym (In commemoratione omnium fidelium defunctorum) a rozšíril sviatok na celú cirkev. Veriaci si v tento deň pripomínajú aj svätých, ktorí nemajú miesto v kalendári alebo nie sú oficiálne vyhlásení za svätých.
Keďže cirkevný sviatok Všetkých svätých dostatočne neprekryl pohanské sviatky (bežní zosnulí sa nemohli sláviť spolu s mučeníkmi a svätými), vznikol v tomto období ešte jeden cirkevný sviatok - Dušičky. Spomienku na všetkých verných zosnulých zaviedol svätý opát Odilo z Cluny roku 998. Vplyvom clunyjských mníchov sa táto spomienka behom 11. storočia veľmi rozšírila. V Ríme ju prijali až v 14. storočí. Pálením sviečok na hroboch, v čase „Dušičiek“, sa zosnulému dáva na vedomie, že jeho pamiatka ešte žije. Domáci si na neho pamätajú, nuž nemusí ich navštevovať a mátať.
V minulosti sa k týmto sviatkom viazalo viacero tradícií. Gazdiná napríklad piekla koláče z bielej a tmavej múky. Tie prvé šli pre panstvo a druhé pre poddaných. V prvý deň sa robilo pečivo v tvare kríža, ktoré volali kosti svätých. Na pamiatku zosnulých robili zase koláč v tvare štvorca, ktorý sa plnil sladkými plnkami. Ten volali dušičky a rozdávali ho chudobným ľuďom po ceste do kostola a cintorína.
Ľudia si povrávali, že v predvečer dušičiek vystupujú duše zomrelých z očistca. Lampy sa namiesto olejom plnili maslom, aby si ho duše mohli vziať a potrieť ním rany, ktoré v očistci utŕžili. Do ohňa sa zas hádzali koláčiky a jedlo, aby sa mohli duše zasýtiť. Verilo sa, že s ranným zvonením kostolných zvonov sa duše vracali späť do očistca.
Keltské oslavy konca leta
Halloween je novodobý názov pre pôvodne keltský sviatok konca leta Samhain, slávený 
za prvého mesačného splnu v znamení Škorpióna. Ten predstavoval koniec starého a začiatok nového pohanského roka. Kelti totiž rozlišovali len dve ročné obdobia: letné a zimné. Práve v tento deň končila nadvláda boha slnka a nastávala nadvláda boha smrti a zimy. Vzhľadom na príchod boha smrti šlo o jeden jediný deň v roku, kedy sa aj živé duše mohli pozrieť do podsvetia.
V noci, na prelome keltského leta a zimy, bola teda hranica medzi svetom živých a mŕtvych veľmi tenká a s tým súvisel aj strach z toho, že by sa na nich mŕtvi predkovia mohli nahnevať a spôsobiť im zlo (podobne ako u Slovanov). Preto sa snažili chrániť pálením ohňov a nakloniť si ich priazeň obetovaním rôznych darov. Deti chodievali na obchôdzky k susedom, spievali obradné piesne a za to dostávali peniaze alebo obradné koláče. Samotné pečivo bolo symbolom duše a deti verili, že čím viac koláčikov zjedia, tým väčšia bude priazeň zomrelých duší.
Názov Halloween
Nie je pôvodným keltským názvom, ale vznikol skrátením zo staroangličtiny All-hallow-even, čiže predvečer všetkých svätých. Kelti samozrejme všetkých svätých neoslavovali. Názov pochádza z obdobia, kedy na keltské územia začalo prenikať kresťanstvo a takto nazvali keltský sviatok – ako noc pred kresťanským sviatkom všetkých svätých.
Írska Halloweenska tekvica (spomeňte si, na Slovensku sme vyrezávali tekvice tiež)
Lakomý Jack pozval Diabla na pohárik, ale odmietol zaplatiť, a tak presvedčil Diabla, aby sa zmenil na kôpku mincí. Chcel zaplatiť nimi. Nebol by to Lakomý Jack, keby sa mu po zahliadnutí trblietajúcich sa peniažkov nezaiskrilo v očiach a nerozhodol sa mince strčiť do vrecka a odkráčať. Aby sa poistil, že sa Diabol z mincí určite nepremení do svojej pôvodnej podoby, s peniazmi mal vo vrecku aj strieborný kríž. Jack napokon Diabla predsa len oslobodil, no pod podmienkou, aby mu dal pokoj po celý jeden rok. A potom, ak Jack zomrie, aby si Peklo nevyžiadalo jeho dušu. Diabol súhlasil a prišiel až po roku. Jack ho opäť prekabátil! Požiadal Diabla, aby sa vyšplhal na strom a pomohol mu obrať ovocie. Zatiaľ, čo Diabol ovocie oberal, Jack urobil na kmeň stromu znamenie kríža, a tak Diabol nemohol zo stromu zliezť. Jack ho oslobodil až potom, keď mu Diabol sľúbil, že ho nechá na pokoji ďalších desať rokov. Medzitým však Jack zomrel, ale pre jeho zlé správanie ho nebo odvrhlo. No kvôli čertovmu sľubu ho nemohli prijať ani do pekla. Jack plakal, že bez svetla sa neviem nikam pohnúť, a tak mu dal diabol žeravý uhlík. Jack, aby ho uhlík nepopálil, vydlabal repu a použil ju ako svietnik. S ním sa vydal hľadať miesto večného odpočinku.
Na Halloween si dávajú vyrezávané tekvice do okien ľudia, ktorí veria, že "Jack O'Lantern" si z nich vezme svetlo a bude ich ochraňovať. Ako vyplýva z príbehu nejde o keltskú tradíciu, ale novodobejšiu kresťanskú legendu (strieborný krížik, pojmy Diabla, neba a pekla pôvodní Kelti nepoznali).
Halloween v Amerike
Írsky prisťahovalci boli zväčša protestanti a tí nesvätili sviatok Všetkých svätých. Vrátili sa teda k pôvodným keltským obradom a namiesto repy začali vydlabávať strašidelné tváre na ochranu pred nečistými silami, z tekvice. Postupom času bol tento zvyk v Amerike skomercionalizovaný a obrátený na výsmech posmrtného života a duchovného sveta. Počas Halloweenu deti v Amerike chodia od dverí ku dverám prezlečené za strašidlá a keď im niekto otvorí, zakričia „trick or treat“, čo vo voľnom preklade znamená „dajte mi sladkosť, lebo vám niečo vyvediem“ (porovnaj s pôvodným keltským zvykom, kedy deti spievali ochranné obradné piesne za koláčiky, ktoré im mali zabezpečiť ochranu).
Novodobé hallooweenske párty
Tradícia obliekať sa do kostýmov strašidiel, zlých duchov či zvierat je známa vo všetkých starých kultúrach (vrátane tej našej – dodnes pretrváva napríklad počas fašiangov). Najčastejšie mala ochranný charakter pred nečistými duchmi, ktorých mala zastrašiť a odohnať od obydlí.
Tento zvyk, ale už ako karikatúra, sa objavuje aj v americkej halloweenskej kultúre a v dnešných časoch ho bez rozmyslu preberáme aj do tej našej, vo forme detských strašidelných párty. Robí sa to síce často „akože z recesie“, no treba si uvedomiť, čo sa tým do detskej duše zasieva - výsmešný vzťah k smrti a neúcta k duchovnému svetu...?... alebo vedomie, že existuje aj svet mŕtvych duší, ktorý si treba uctiť ale môže byť aj nebezpečný...?...
Keď príde posledná noc v októbri...
...a hranica medzi živými a mŕtvymi bude tenká... uctite si svojich blízkych zosnulých sviečkou na hrobe, pri kríži alebo doma na stole či okne. Pomodlite sa za nich, nech je vaša viera akákoľvek a dajte im tým znamenie, že ste na nich nezabudli, že ich máte radi. Nech ich svetlo ohňa ohreje a svieti im na ich ceste, po ktorej kráčajú.
Presvetlite a očistite aj svoje domovy živým svetlom ohňa sviece (namiesto umelej elektriny) a pospomínajte na príbehy zo života s tými, ktorí vás opustili. Ale nezabudnite – len v dobrom... :-)
